Korytnačka
Korytnačka
| Korytnačka | |
 Korytnačka lúčová (Astrochelys radiata) |
|
| Vedecká klasifikácia | |
|---|---|
| Vedecký názov | |
| Testudinata Linné, 1758 |
|
| Synonymá | |
| Chelonia | |
| Vedecká klasifikácia prevažne podľatohto článku |
Korytnačka (staršie korytnačky; lat. Testudinata, v niektorých systémoch Chelonia) sú rad z triedy plazy.
Korytnačky sa od ostatných plazov odlišujú predovšetkým tým, že je ich telo obvykle chránené kosteným pancierom, ktorý sa vyvinul z ich rebier. Do tohto radu sa zahrňuje aj niekoľko dnes už vyhynutých druhov. Najstaršie druhy korytnačiek žili pred zhruba 220miliónmi rokov v období triasu (rod Odontochelys), čo z nich robí jednu z najstarších dosiaľ žijúcich skupín plazov (o mnoho viac nežjaštery alebo hady). V dnešnej dobe je na svete asi 300 druhov korytnačiek, niektoré z nich sú silne ohrozené. Korytnačky sú studenokrvné živočíchy, čo znamená, že teplota ich tela sa mení podľa okolitého prostredia. Sú typicky dlhoveké, niektoré jedince sa dožili preukázateľne aj viac ako 180 rokov.
Obsah
[skryť]
Anatómia a morfológia[upraviť | upraviť zdroj]
Veľkosť korytnačiek sa značne líši. Morské druhy dorastajú obvykle do obrovských rozmerov, zatiaľčo sladkovodné korytnačky sú typicky ďaleko menšie (ale sú zaznamenané aj jedince 2 m dlhé). Suchozemské korytnačky môžu dorastať až do veľkosti korytnačiek morských. Najväčšou korytnačkou na svete je kožatka veľká, morská korytnačka, ktorá váži aj cez 900 kg a ktorej pancier je až 2 m dlhý. Najmenšou korytnačkou je Homopus signatus signatus (poddruh korytnačky trpasličej), ktorá meria necelých 8 cm a váži len 140 g.
V prehistorických dobách boli po celom svete hojne rozšírené korytnačky slonie, avšak s príchodom človeka tento druh takmer vyhynul. Predpokladá sa, že ich ľudia lovili ako potravu. Dnes môžeme korytnačky slonie nájsť iba na Seychelách a Galapágach. Dorastajú do veľkosti cez 130 cm a vážia okolo 300 kg. Medzi najväčšie korytnačky celej geologickej histórie patril obrí vrchnokriedový rod Archelon s dĺžkou tela až 4 metre a niekoľkotonovou hmotnosťou. Títo obri žili v moriach.
Zaťahovanie krku[upraviť | upraviť zdroj]
Korytnačky rozdeľujeme do dvoch podradov podľa toho, akým spôsobom vťahujú krk do panciera: korytnačky skupiny skrytokrky (Cryptodira) dokážu stiahnuť krk a hlavu pod chrbticu , korytnačky skupiny skrytohlavy (Pleurodira) ju schovávajú do panciera na ľavú alebo pravú stranu. Jazyk je hrubý a nevysunuteľný.
Hlava[upraviť | upraviť zdroj]
Oči väčšiny suchozemských korytnačiek smerujú dole na predmety pred nimi, zatiaľčo u niektorých vodných korytnačiek sa oči nachádzajú na vrchnej časti hlavy. Tieto druhy sa dokážu v plytkých vodách skryť pred predátormi tak, že sú celkom ponorené vo vode okrem očí a nozdier. Morské korytnačky majú blízko očí žliazky produkujúce slané slzy, čím sa zbavujú nadbytočnej soli získanej z morskej vody, ktorú pijú.
Korytnačky vidia pravdepodobne veľmi dobre v tme, a to vďaka neobvykle vysokému počtu tyčiniek v sietnici oka. Cez deň vidí naopak zle, pretože sú farboslepé a majú veľmi slabú zrakovú ostrosť. Naviac nedokážu plynule sledovať pohybujúcu sa korisť. Táto schopnosť je obyčajne vyhradená len predátorom.Mäsožravé korytnačky však dokážu veľmi rýchle pohnúť hlavou a doslova chňapnúť po koristi.
Korytnačky majú skostnatený zobák, čeľuste používajú na hryzenie a žuvanie potravy. Miesto zubov je horná aj dolná čeľusť pokrytá rohovitými výčnelkami. U mäsožravých korytnačiek sú kvôli chytaniu potravy obvykle ostré, u bylinožravých korytnačiek bývají vrúbkované, čo im pomáha pri žuvaní veľmi tvrdých rastlín. Pri prehĺtaní potravy používajú korytnačky jazyk, avšak na rozdiel od ostatných plazov ho nemôžu vystrčiť a chytať s ním potravu.
Pancier[upraviť | upraviť zdroj]
Horna časť panciera sa nazýva karapax, spodná časť plastrón a dohromady sú spojené po stranách tzv. mostami. Obvykle je karapax zložený z piatich chrbtových, ôsmich rebrových a 24 postranných dosiek. Práve počet týchto dosiek spolu s tvarom plastrónu je jedným z hlavných rozlišovacích znakov pre podobné druhy.
Vnútornú časť panciera tvorí približne 60 kostí. S pancierom je telo korytnačky pevne spojené chrbticovými a rebrovými kosťami, čo v dôsledku znamená, že korytnačka nemôže zo svojho panciera vyliezť. Vonkajšia časť panciera je väčšinou pokrytá štítovými doštičkami z keratínu, niektoré druhy majú pancier krytý len silnou kožou.
Tvar panciera nám veľmi napomáha pri zisťovaní spôsobu života korytnačky. Značná časť suchozemských korytnačiek má veľký a ťažký pancier kupolovitého tvaru, ktorý znemožňuje predátorom uchopiť ho do čeľustí a rozdrviť. Korytnačka škárová má naopak plochý a ohybný pancier, vďaka ktorému sa ľahko skryje v skalných trhlinách.
Väčšina vodných korytnačiek má pancier plochý, hydrodynamického tvaru, a tak môžu ľahko a rýchlo plávať a potápať sa. Pancier vodných korytnačiek je tiež ďaleko ľahší ako u suchozemských druhov, pretože sú medzi kosťami veľké medzery, tzv. fontanely.
.jpg)
Farba panciera sa veľmi rôzni, ale obvykle je to čierna, hnedá a olivovo zelená. Niektoré druhy majú na pancieri aj červené, oranžové, žltéalebo šedé bodky, linky alebo nepravidelné škvrnky. Jednou z najkrásnejšie sfarbených korytnačiek je korytnačka maľovaná, ktorá má žltý plastrón a čierny alebo olivovo zelený karpax s červenými značkami okolo jeho okraja.
Koža a jej zvliekanie[upraviť | upraviť zdroj]
Vonkajšia strana panciera je súčasťou kože, kedy každá štítová doštička zodpovedá jednej modifikovanej šupine. Zbytok kože je tvorený omnoho menšími šupinkami, podobne ako u ostatných plazov. Vodné korytnačky nezvliekajú kožu naraz ako hadi, ale neustále po malých kúskoch. Pokiaľ chováte korytnačku v akváriu, môžete vo vode nájsť čiastočky mŕtvej kože.
Suchozemské korytnačky tiež zvliekajú kožu, ale tá sa oproti vodným korytnačkám nikdy neodlupuje a vrství sa do hrubých „kopčekov“, ktoré majú podobu letokruhov. Všeobecne panuje predstava, že spočítaním týchto letokruhov dostaneme vek korytnačky. Táto metóda ale nie je príliš presná, hlavne z toho dôvodu, že rýchlosť rastu nových doštičiek sa mení (za rok ich pri priaznivých podmienkach môže narásť aj niekoľko) a že niektoré doštičky nakoniec z panciera odpadnú.
Končatiny[upraviť | upraviť zdroj]
Suchozemské korytnačky sú známe svojim pomalým tempom pohybu, ktorý je zapríčinený jednak ich ťažkým a veľkým pancierom a jednak relatívne neefektívnym spôsobom postavenia končatín, ktoré sú roztiahnuté do strán ako u jašteríc.
Sladkovodné korytnačky, ktoré žijú čiastočne aj na súši, majú na končatinách plávacie blany a dlhé pazúry. Pomocou týchto pazúrov sa môžu vyšplhať na breh či plávajúce polená, kde sa potom radi vyhrievajú na slnku. Samci mávajú pazúry dlhšie a používajú ich k stimuláciisamice pri párení.
Štýl plávania sladkovodných korytnačiek pripomína psa, končatiny ale mieria do strán. Veľké druhy korytnačiek plavú skôr menej, tie najväčšie už často len chodia po dne riek čijazier.
Plávacie blany majú takmer všetky druhy korytnačiek, ale niekoľko druhov, napr. karetka novoguinejská, má miesto končatín plutvy. Tieto druhy korytnačiek potom plavú rovnakým štýlom ako morské korytnačky.
Morské korytnačky žijú takmer výhradne vo vode a tak majú miesto nôh plutvy. Vo vode potom vyzerajú ako by sa vznášali či lietali. Prednými končatinami pohybujú hore a dole, zadné končatiny nie sú používané k pohybu ale skôr na kormidlovanie. Na súši majú veľmi obmedzenú pohyblivosť, a tak na súš vyliezajú len samice, aby nakládli vajcia. Pohybujú sa veľmi pomaly a namáhavo sa postrkujú dopredu pomocou plutiev. Zadnými končatinami vyhrabú samice dieru, nakladú do nich vajcia a potom ich zase zahrabú pieskom.
Dýchanie[upraviť | upraviť zdroj]
Aj napriek tomu, že niektoré druhy strávia značnú časť života pod vodou, potrebujú dýchať vzduch a musia teda v pravidelných intervaloch vyplávať na povrch, aby doplnili pľúca čerstvým vzduchom. Časť života strávia aj na súši. Morské korytnačky kladú vajcia na suchých piesočných plážach.
Vedci tiež skúmajú schopnosť niektorých austrálskych sladkovodných korytnačiek dýchať pod vodou. Niektoré druhy majú priestrannú kloaku, ktorej sliznice tvoria prstovité výbežky, papily, ktoré majú bohaté krvné zásobenie a zvyšujú povrch kloaky. Korytnačky tak môžu prijímať kyslík rozpustený vo vode, papily fungujú podobne ako rybie žiabre.
Evolúcia a taxonomické zaradenie[upraviť | upraviť zdroj]
Vôbec celá klasifikácia „triedy“ plazov je veľmi komplikovaná a zmätočná. Je to parafyletický taxón, medzi plazy by mali byť správne radené aj vtáky. Viac informácií nájdete na stránke venovanej plazom.
Prvé korytnačky sa na zemi objavili už v ére dinosaurov, niekedy pred 200 miliónmi rokov – sú jednou z mála skupín v súčasnosti žijúcich plazov, ktoré poznáme už z triasu.[1] Sú jedinou pozostalou vetvou prastarého kladistického podstromu Anapsida, ktorý obsahuje skupiny ako Millerettidae, Procolophonoidea a Pareiasauria. Lebka všetkých druhov anapsid nemá otvory v spánkovej oblasti. Všetky ostatné žijúce druhy Amniota majú práve tieto lebečné otvory. Väčšina anapsid vyhynula v neskorom perme s výnimkou skupinyProcolophonoidea a predchodcov korytnačiek, ktorí vymreli neskôr.
Avšak nedávno bolo preukázané, že typická vlastnosť anapsid, ktorú prevzala aj korytnačia lebka, nemusí byť znak určujúci, že sú korytnačky potomkami anapsid, ale skôr že ide o prípad konvergentnej evolúcie. Najnovšie fylogenetické štúdie preto zaradili korytnačky medzi Diapsida, o niečo bližšie k šupináčom ako k archosaurom.[2][3][4] Všetky nové štúdie podporujú nové zaradenie korytnačiek, aj keď niektoré priradzujú korytnačky bližšie k archosaurom.[5] Preskúmaním predchádzajúcich fylogenetických stromov, ktoré dokazovali príbuznosť korytnačiek s anapsida, bolo zistené, že mylné zaradenie korytnačiek bolo spôsobené ako počiatočným predpokladom, že korytnačky patria medzi Anapsida (a skôr skúmali, aký typ anapsid korytnačky sú), tak nedostatočne širokou vzorkou fosílnych a recentných taxónov nutných pre zostrojenie kladogramu. Hoci vec ešte nie je uzavretá, väčšina vedcov sa dnes prikláňa k názoru, že korytnačky sú diapsidné.[6][7][8]
Medzi najstaršie korytnačky patria rody Proganochelys a Australochelys, ich zástupcovia na Zemi žili ešte pred oddeleným vznikom sesterských línií – skrytohlavých a skrytokrkých. Rod Australochelys je s týmito korytnačkami spájaný do spoločnej skupiny Rhaptochelydia.